Break dance vznikol v polovici 70tych rokov v americkom Bronxe a Harleme. Samotný tanec je opradený mnohými legendami. Deti a susedia pri jeho vzniku si zvykli rozprávať príbehy o pouličných tanečníkoch ako: “poznám 10 ročného chlapca z našej ulice, ktorý sa naučil brejkovať za týždeň” alebo ” Brejker Spy, je chlapík tisíc pohybov, mal frajerku, ktorú naučil brejkovať, bola úžasná, vyzerala ako muž.” “Keď robí Spy footwork, jeho nohy sú také rýchle, že ich ani nie je vidieť.” Hrdinovia týchto príbehov sú latino-americké a černošské deti, ktoré vymysleli tento tanec, inšpirované gymnastikou, akrobatkou, bojovým umením, capoeirou alebo aj komiksami a kung-fu filmami. Break obsahuje základy mnohých tancov ako Lindy, Charleston, Karibské a Juhoamerické tance.
Napríklad taký “windmill” vznikol zopakovaním pohybu, pomocou ktorého rýchlo vstávajú bojovníci zo zeme. Break dance patrí pod materinský pojem dnes už známej kultúry Hip – Hop, ktorá obsahuje aj iné formy pouličného umenia, ako maľovanie stien a vlakov – graffiti, slovné duely – rapping, prehrávanie platní – DJ ing, scratching – mixovanie nahrávok, obliekania a pouličného slangu. Break dance pohyby sú okázalou formou prejavu mladých ľudí, ich mužnosti a dôvtipu. Vždy bol dôkazom mužnosti a sily, čisto “macho” záležitosť. Breaking je ich životným štýlom. Brejkujú v škole, v parkoch, v podchodoch a garážach. Tancovalo sa všade, kde sa dalo, a takzvané “battle” boli skôr výsledkom náhody ako plánovanej akcie. Trebalo byť na správnom mieste v správny čas. Chlapci sa predvádzalo, kto dokáže koho zdolať cez tanečný pohyb. Neraz ich policajti zavreli za pouličné “bitky a výtržnosti” a oni pritom iba tancovali. Ako som už spomínal, celé sa to začalo sa v polovici 70tych rokov na východnom pobreží (East coast). V Bronxe a Harleme.
Prví hip-hopoví DJi
Ako napríklad otec hip-hopu Kool Herc, vyniesli svoju aparatúru von, natiahli káble a začali hrať. Funky hudba 70-tich rokov má špecifický rytmus a obsahuje tvrdšie pasáže takzvané “breaks”, údery bubnov, kde nie je spievaný text. Kool Herg vyskúšal pustiť tú istú skladbu-pasáž na dvoch mixoch a si všimol, že ľudia sa úplne bláznia. Synkopoval tak malú sekciu z piesne a vytvoril bláznivú hypnotickú časť na ktorú ľudia radi tancujú. Pre mladých bolo obvyklé sa len tak stretávať v parku, tancovať si, zabávať sa, ukazovať si navzájom pohyby a radovať sa zo svojho tela a prejavu
Na zastavenia idú do kolien, otočia sa v čupnutí a zase sa postavia. Iný si sadli na zadok a poskočili. Ďalší zase padajú na kolená . Takto sa vyvinul postupne break dance, kde sólo brejker, alebo B-boy predvádza svoje zručnosti v kruhu, Prestavenie trvá 10-30 sekúnd, pretože je veľmi fyzicky náročné. Má to ucelenú štruktúru, teatrálny nástup, keď začne hrať funky hudba ide na zem a ukončí to celé s gestom, alebo freezom. Celé to dáva zmysel, je v tom príbeh, brejker komunikuje s publikom, často krát nadväzuje na tanec toho, čo išiel pred ním. Chce tým svetu niečo povedať. Samotný koncept tancovania v kruhu ľudí pochádza v Afrických a Afroamerických tradícií, keď jedinec je v strede a ostatní ho povzbudzujú, kričia.
Brejkdance nie je len tancovanie na pulzujúcu funky hudbu, ale aj rituálny súboj, ktorý transformuje agresiu do umenia. Ak sa ľudia pohádali okolo roku “78”, namiesto toho aby povedali, “poď sa biť “, povedali,” poď si zabrejkovať, “do you wanna rock?” Bol to spôsob akým si neskôr adolescentná mládež riešila svoje problémy. Pretože skupiny sa tvorili na každom sídlisku a pri stretoch si takto chlapci ukazovali, kto je lepší, silnejší, rešpektovanejší. Ulica bola tvrdá a pri týchto stretoch neraz išlo o život, alebo o reputáciu na sídlisku. Svojím fyzickým tanečným prejavom si uzurpovali nárok na určitú časť mesta a sídliska tak ako to si zase grafiťáci vyznačovali svoje teritórium maľbami po stenách. Chlapci-brejkeri mali konštantne modriny, škrabance a zranenia. Brejking bol čisto macherská “macho” záležitosť. Mnohokrát teda aj spôsob ako imponovať a zapáčiť sa dievčatám.
Preto bolo veľmi málo žien, ktoré brejkovali. (b-girls) Brejkovať neprestávali skoro nikdy, dokonca mnoho brejkerov spomína, že mali brejkdancové sny. Keď sa ráno zobudili, hneď skúšali nové pohyby, čo sa im prisnili. V lete sa stretávali v parkoch a v zime tvrdo trénovali, keď vymýšľali nové tajné pohyby. Zakladatelia spomínajú, že nezvykli robiť akrobatické pohyby (power moves), že sú to mladí, ktorí robili veľmi šialené pohyby viac a viac nebezpečné, posúvali latku vyššie. Brejkdance je o vlastnom prejave, o vyjadrení svojej osobnosti cez pohyb. Na ulici je tlak byť najlepší a vytvoriť si taký tanečný štýl, s ktorým si nik iný nedokáže poradiť. Ak by ste sa v tom období opýtali detí, čo to znamená “brejkovanie” povedali by vám, ” znamená to bláznenie na podlahe”.
Brejkové oblečenie a doplnky
Mali svoje typické oblečenie, tepláky s sušťákové súpravy. Joggingové bundičky, a tričká s dlhým rukávom, ktoré im pomáhali prekonať trenie, keď sa točili na podlahe. Skupiny mali svoje vlastné tričká o ktoré neraz bojovali v tanečnej bitke, pretože víťaz si mohol zobrať tričká porazenej skupiny. Nosili tenisky, ktoré boli nevyhnutné pre footwork, jazyky vystrčené von a hrubé šnúrky do topánok, aby chodidlá vyzerali väčšie.
Medzi ich vybavenie patrili kartóny, linoleum aby sa do krvi nedoškriabali, keď tancovali na betóne. V Česko-Slovensku to bol umakart, materiál z k ktorého bolo spravené jadro v socialistických panelákoch. Dosť sa používali zimné čapice aby si brejkeri nespálili vlasy počas “headspinu” (točenia sa na hlave) a rukavice kvôli točeniu sa na ruke.
V Apríli roku 1981 mala skupina Rocksteady crew naplánované turné na letných festivaloch a v televízii. Dá sa to považovať za bod vzostupu. Ich sláva mala aj temnú stránku. A to bola arogancia. Po vystúpení sa často krát strhla bitka medzi nimi a lokálnou tanečnou skupinou. Sláva breakdance bola už nezastaviteľná. Medzi ďalšie známe skupiny patrili Queens crew a Dynamic rockers alebo New york city breakers. Začiatky hip-hopovej kultúry sú dobre zaznamenané vo filmoch “Style wars” a “Wild style”. Kde je ukázaná aj scéne pouličného maľovania Grafity. V roku 1983 vyšiel film “Flashdance”, kde Rocksteadycrew predvádza 2 minútové vystúpenie. Každý mladý chlapec v tom čase išiel na film hlavne kvôli týmto dvom minútam. Nasledovali ďalšie filmy ako “Breakin“, “Beat street”, “Body Rock”, kde sa breakdance mieša s iným štýlom so západného pobrežia (West coast), so štýlom Electric boogaloo. O tom však ďalšej kapitole.
Komerčný boom vďaka televízii
Okolo roku 1984 započal absolútny boom. Ľudia si mohli zakúpiť množstvo dostupných videokaziet a kníh na tému “Ako tancovať break dance”. Pracovitá stredná trieda sa mohla zapísať na tanečné kurzy skoro v každom fitness centre. Deti predvádzali “Electric boogie” na ulici za dobrovoľný príspevok. Breadance zmenil pouličný tanec raz a navždy. Tancovanie pre radosť s kamarátmi sa zmenilo na vystupovanie za peniaze. V známych nočných kluboch Ritz a Roxy často skupiny “crews” zápasili o finančnú odmenu. Súťaže organizovali manažéri klubov alebo filmový producenti. Jednu takúto scénu je vidieť vo filme “Beat street”, kde si to rozdajú dve skupiny Rocksteady crew a New York city breakers. S nástupom breakdance prichádza aj nové bojové pole. Bitka medzi klasickým baletným tancom a tancom pouličným. Toto ohraničenie môžeme chápať a bitku triednych vrstiev. Je to dobre čitateľné v už spomenutých kultových filmoch. Breakdacne je v podstate tanec vymyslený deťmi odchovanými na videohrách, komixových časopisoch, rádiách a televízií. Prepojenie ulice na masmédia a opačne je citeľné. Pouliční umelci si vypožičiavajú pohyby z mainstreamu a pop kultúry prostredníctvom televízie. Zoberú sa pretransformujú si to do svojho. Táto cesta je dvojsmerná pretože pohyby z ulice sa zase dostávajú do komerčných videí a producenti spájajú pouličné umenie v projektoch s klasickou hudbou alebo tancom. Z tohto pohľadu vieme rozdeliť breakdancové obdobie na pred komerčné a komerčné. Respektíve na obdobie pred popularizáciou mass-médiami.
Pred TV popularizáciu sa znalosti a zručnosti odovzdávali z pokolenia na pokolenie, medzi bratmi a bratrancami na ulici. Mladý tanečníci mali svojich mentorov (deti o trošku staršie), ktoré ich učili. Často krát sa nazývali otec a syn. Je to vidno aj z pouličných mien, ktoré mali napr. Ty Fly a Kid Ty Fly, kde je jasne viditeľné od koho prišla zručnosť. Vtedy vznikalo najviac pohybov a nových štýlov.
Po medializácii sa vytvoril značne komerčný sektor, kde si tanečníci začali zarábať tancovaním, vytvárali inštruktážne videokazety. Prišla nová generácia profesionálov, ktorí posúvali brejk stále vyššie. Deti na sídliskách sa už ani tak neučili medzi sebou ale prostredníctvom videokaziet a TV.